Barbara Lisá otvorene o túžbe po dieťati: „Pri umelom oplodnení je najhoršia neistota.“ 

Kategórie
Dĺžka čítania
12 min čítania
Cover image
Portrét biznis konzultantky Barbary Lisej
Perex

Biznisová konzultantka Barbara Lisá žije v anglickom Cambridge so svojím manželom Nilayom. Táto kariérne mimoriadne úspešná žena s dvoma zahraničnými univerzitami na konte sa rozhodla prelomiť tabu a s verejnosťou sa delí o svoj príbeh. Viac ako päť rokov sa s manželom snažia o dieťa, za sebou má tri umelé oplodnenia a jedno mimomaternicové tehotenstvo, pri ktorom jej život visel na vlásku. Začiatkom leta ste mali možnosť vidieť ju na konferencii TEDxBratislava, kde divákov omráčila emotívnym monológom. Dvere do svojho súkromia otvára pre náš portál s úsmevom. Po niekoľkoročnej jazde na emocionálnej húsenkovej dráhe, po sklamaniach, bolesti, slzách aj márnej nádeji je totiž silnejšia a vyrovnanejšia. 

Body

Na júlovom TEDxBratislava ste hovorili o vašej, zatiaľ nenaplnenej, túžbe po dieťati. Aké boli reakcie divákov?

Podľa mňa boli skvelé, bolo to nad očakávanie lepšie ako som si myslela. Mala som dokonca standing ovation, čo bolo fajn. A najlepšie na tom bolo, že po skončení prišlo za mnou asi päťdesiat ľudí. Chceli ma objať, podať ruku, poďakovať, povedať, čo na nich zapôsobilo, či zdieľať podobné skúsenosti. Neboli to len ženy, ale aj muži, čo je ešte lepšie.


Kedy ste sa rozhodli, že budete o tejto citlivej téme otvorene rozprávať?

Pred rokom som bola na treťom cykle umelého oplodnenia (IVF) v Prahe. So sestrou sme sa vybrali do Tatier, aby som počas tej doby čakania na zákrok nebola v Prahe sama, lebo to je na zbláznenie. Už dlhšie som jej rozprávala o tom, že by som o mojej ceste rada písala. A v jeden večer mi navrhla, aby som si na Facebooku založila blog, ktorý by mohla poslať svojim kamarátkam. Ešte v ten večer sme to zbúchali - v priebehu dvoch hodín - a od ľudí začali prichádzať prvé reakcie. Pomohlo mi to zbaviť sa strachu. Predsa len, išla som s kožou na trh a nebola som si istá, či mám čo povedať, či to bude dobré, či ma nezosmiešnia. Reakcie však boli pozitívne.

Myslíte si, že otvorením tejto témy môžete pomôcť aj iným párom, ktoré sú v rovnakej situácii?

Mám kamarátky, ktoré si tiež prechádzali umelým oplodnením. Našťastie už majú deti a mne veľmi pomáhalo, keď som sa o svojej skúsenosti s nimi vedela porozprávať. Keď si pozriem videá z TEDx o komplikovanej ceste k dieťaťu, alebo čítam príbehy iných žien, dáva mi to pocit, že nie som sama a aj iní prechádzajú podobnou skúsenosťou. Viem sa do nich vcítiť a viem, že je to v poriadku, lebo rovnako sú na tom aj iní ľudia. Nemusím sa zbytočne týrať pre to, čo cítim. A pocit, že sa môžem vyrozprávať, stojí za to.


Na Slovensku tému mužskej neplodnosti otvorili Viktor Vincze s manželkou Adelou Vinczeovou. Práve Viktor priznal problémy s plodnosťou a média tým boli zaplavené dlhé týždne. Myslíte, že ho to stálo veľa úsilia?

Podľa mňa ho to muselo stáť veľmi veľa úsilia. Obdivujem ho, že s tým ako chlap dokázal vyjsť na verejnosť, lebo na Slovensku sa čokoľvek s tehotenstvom spája vždy so ženou, nikdy nie s mužom. 

Reakcie na vydatú bezdetnú ženu v istom veku sú kapitola sama o seba. Ešte k tomu na Slovensku, kde všetci majú dojem, že by sa mali takéto intímnosti vypytovať…

...povedia ti, čo si myslia o tvojom živote.

Presne tak. Ako najlepšie čeliť zvedavým otázkam okolia, ktoré sa pýta na dieťa?

Po TEDx prišiel za mnou a za mojím manželom jeden chalan. Povedal, že jeho známi nemajú deti, on je nenormálne zvedavý na dôvod a nevie, ako sa ich to pýtať. Povedali sme mu, aby sa radšej vôbec nepýtal, nie je to jeho vec. No on nástojil, že to chce vedieť. Prečo to chcel vedieť? Pre seba, aby ukojil svoju zvedavosť? Takže keď sa ma niekto pýta, slušne odpoviem a keď nechápe, odídem a nebavím sa. Je to však ťažké. Musela som sa naučiť, že je to OK, keď ma nebudú mať všetci radi. Je to v poriadku, keď stratím nejakých ľudí a budú si o mne myslieť bohviečo. Ja sa musím starať o seba a nie všetky otázky sú mi príjemné.

Ako sa dá vlastne reagovať na všetky tie rady, že si musíte oddýchnuť, ísť na dovolenku a na tehotenstvo vôbec nemyslieť?

To je veľmi ťažké. Niekedy sa snažím nereagovať a dokážem sa nad radami povzniesť a inokedy to zase nejde, záleží v akom som psychickom stave. Občas poviem Nilayovi, že ešte raz mi niekto povie, že mám ísť na dovolenku alebo že nemám na to dieťa myslieť, tak sa asi nezdržím a niečo nepekné im poviem. Ale som si vedomá toho, že to nie je o mne, je to o nich. 

Takéto otázky sú mimoriadne intímne, prečo ich, podľa vás, ľudia dookola kladú? Žijete v v Anglicku, pýtajú sa vás to bežne aj tam?

Nie, moji kolegovia sa nepýtajú. V práci je nás niekoľko takmer štyridsiatnikov, vieme o sebe, že nemáme deti, no nevyzvedáme. V Anglicku si totiž veľmi zakladajú na slušnosti a takte. Na Slovensku mám pocit, že ľudia majú priam povinnosť povedať, čo si myslia. Nenapadne im, že by tým niekoho mohli zraniť. To je celkovo naša kultúra, sme otvorení, opýtame sa priamo. Chýba u nás empatia. Ako ten chalan, ktorý za mnou prišiel po TEDx. Mala som 16-minútový emotívny monológ, ako ľudia nemajú empatiu a pýtajú sa párov, prečo nemajú deti a on po ňom príde a povie, že nevie ako sa opýtať známych, prečo nemajú deti a nech mu poradíme ako na to. To je také zhrnutie problému v kocke. 
 

Aj ja mám bezdetné kamarátky, veľmi by som chcela vedieť prečo, ale neopýtam sa. Keď bude o čom, dozviem sa to v pravý čas. Načo otvárať možno bolestivé témy?

Presne. Plus u nás na Slovensku je to o tom, že v určitej fáze života sa očakáva, že niečo urobíš. Život nalinkovaný v koľajniciach. Ja ako bezdetná štyridsiatnička po tých koľajniciach rozhodne nejdem. A pre mnohých ľudí to nie je v poriadku, je to problém, sú zvedaví a tak sa pýtajú.

Kedy ste po prvýkrát začali riešiť možnosť umelého oplodnenia?

Keď som mala 33 a pol roka, začali sme sa snažiť o bábätko prirodzenou cestou. Keď sa v Anglicku po tridsiatke neúspešne snažíte minimálne rok, treba ísť k lekárovi. Ďalší rok nám trvali rôzne vyšetrenia. Nakoniec nič nezistili, ale povedali, že kvôli veku je dobré ísť na umelé oplodnenie. Mala som vtedy 36 rokov, no proces rozhodovania bol dlhší, nebolo to vôbec jednoduché riešenie.

Ono je to aj celkom nákladné riešenie, ktoré si nemôže dovoliť každý.

Ani my by sme si to v Anglicku nemohli dovoliť. Bývame v Cambridge, kde jeden cyklus IVF stojí 12 až 15 tisíc libier, v Londýne dokonca 18 tisíc. V mojom veku je len osempercentná úspešnosť. Keďže hovorím po česky, rozhodli sme sa pre kliniku v Prahe, a tak sa nám podarilo ušetriť nejaké peniaze, no stále je to nesmierne nákladné. 

Aká bola reakcia lekárov? Hovorili vám také tie klasické veci o tom, že ste mali prísť už pred piatimi rokmi? Poznáme lekárov, premelie sa im pod rukami veľa ľudí a môžu byť už akýsi znecitlivení.

Veru, sú znecitlivení. Keď sme tam po prvýkrát prišli aj s manželom, lekár sa s ním nechcel rozprávať.  Aj napriek tomu, že hovorí po anglicky, po česky sa ma opýtal, prečo som so sebou priviezla svojho manžela. „Ja ho tu nepotrebujem, jediné, čo od neho chcem, sú jeho spermie a na to je tu ešte skoro,” povedal doslova. Manžel sa chcel pýtať otázky, túžil po radách a odporúčaniach, no lekár ho odbil s tým, že všetko nájde na webovej stránke. Takže to bolo veľmi nepríjemné, celkovo nám to na psychike nepridalo. Chceli sme len povzbudenie, uistenie, že to bude ok, no ničoho takého sa nám nedostalo. 

Zvládali ste to spoločne, stmelilo to váš vzťah alebo sa naopak, každý uzavrel sám do seba, kde to spracovával po svojom?

Asi oboje. Náš vzťah je fázovitý, veď túto situáciu riešime už päť a pol roka. Mali sme fázu, kedy sme sa rozprávali o rozvode. Aj takú, kedy sme sa cítili ako na svadobnej ceste. Celkovo sme sa dosť podporovali, ale skôr to bolo o tom, že ja som očakávala podporu od neho. Nestarala som sa, ako to Nilay prežíva, čo je v pohode alebo nie. Keď sa nám to nepodarilo, keď mi bolo smutno a plakala som, on podporoval mňa. Ale nikdy som sa ho nepýtala na jeho pocity. Čo ak nebude nikdy otcom? Aký to má dopad na jeho život? To sme začali riešiť až posledný rok a pol.

Ako?

Museli nám pomôcť. Po treťom IVF som mala potrat. Mimomaternicové tehotenstvo v krčku, čo je veľmi ojedinelé. Našla som terapeutku, ktorá rieši páry prechádzajúce umelým oplodnením a prišla som k nej sama. Ona sa ma hneď pýtala, prečo som prišla sama, kde je manžel. Mne to dovtedy ani nenapadlo, že by tam mal byť tiež, lebo taktiež má možno nejaké psychické problémy. Pýtala sa ma, či viem, ako sa manžel cíti a ja som si vtedy uvedomila, že neviem. To bol budíček, akési uvedomenie si toho, že v tom nie som sama, ale musím dať podporu aj manželovi. Veľmi nám to pomohlo, Nilay cítil, že sa môže otvoriť a prejaviť svoju zraniteľnosť.

Zatiaľ máte za sebou tri umelé oplodnenia. Ľudia, ktorých sa táto téma netýka, netušia o celom IVF procese nič. Netušia o hormónoch, zmenách nálad a pocitoch, ktoré ženou zmietajú. Môžete nám to priblížiť?

Začíname prvý deň menštruácie pichaním hormónov, ktorých dávka závisí od veku. Mne pri poslednom dali maximálnu možnú dávku, päť dávok denne. Toto sa opakuje štrnásť dní, pričom  posledné tri dni sa pichajú aj ďalšie typy hormónov. Najskôr sú to injekcie na zväčšenie vaječníkov a posledných pár dní zas na to, aby vajíčka neutiekli, aby ich stihli odobrať.
Je to veľmi stresujúce a záleží na tom, ako človek reaguje na hormóny. Aj sa mi chce plakať, aj kričať, aj sa mi nič nechce, aj som v pohode. V priebehu dňa môžem vystriedať akékoľvek nálady. Potom sa ide na odber vajíčok v plnej narkóze, operácia trvá asi dvadsať minút. Nepríjemné je to, že na klinike nás dajú vždy čakať na chodbu.

Barbara Lisá vo foyer budovy
Zdroj: Jana Fašungová Photography

Prvá žena ide na operáciu a ja čakám za dverami, až sa to skončí. Vidím, ako ju odvážajú na vozíku, celú omámenú. A potom idem na rad ja. Prebehne operácia, po nej ležím na izbe spolu s ďalšími troma ženami. A keď príde lekárka, pred všetkými oznamuje, koľko vajíčok odobrali. Tento moment je extrémne nepríjemný, človek je ešte napumpovaný, ubolený a zrazu nastáva porovnávanie. Pamätám si, že jedna z nás mala 20 vajíčok, druhá 15, ja som mala 9 a tá posledná len jedno. Rovno sa tam zrútila. Prešla si všetkým a s najväčšou pravdepodobnosťou jej to jedno vajíčko neprežije. To bolo dosť smutné a nechápala som, prečo to hovoria na verejnosti, mali by počkať, kým sa úplne prebudíme, zavolať nás do vedľajšej miestnosti, ideálne s partnerom, a povedať výsledky. 
Nuž a potom, keď odoberú vajíčka, na druhý deň treba volať do laboratória, aby nám povedali, koľko embryí vzniklo. Po poslednom cykle som mala 14 vajíčok, čo bolo úplne super, bola som veľmi hrdá. Na ďalší deň nám povedali, že máme desať embryí. A potom každý deň až do piateho dňa sme museli volať do laboratória s tou istou otázkou. To je veľmi stresujúce, lebo my sme z tých desiatich išli na tri. Na piaty deň povedia stav a ak je embryo dostačujúcej kvality, môžem nastúpiť na vklad. Zbalím sa, vyrazím na kliniku, kde do mňa na operačnej sále embryo vložia. Ešte polhodinku ležať na ležadle a koniec.

A potom je žena tehotná?

No nie, potom sa musí čakať. Po vložení embrya musím štrnásť dní čakať, aby som zistila, či som otehotnela. Vtedy sústavne cítim, že ma niečo pichlo, mám bolesti ako pri menštruácii, niekedy príde silné krvácanie, ktoré však vôbec nemusí byť menštruáciou. Neistotu rozptýli jedine tehotenský test.   

Vyzerá to ako proces náročný na psychiku.

Psychicky je najhoršia tá neistota, večné otázky. Okrem toho, na poslednom umelom oplodnení nám ešte hovorili výsledky spermiogramu, čo bolo tiež dosť zlé. Boli sme tam štyri a trom zo štyroch nám lekár povedal, že výsledky našich partnerov sú problematické. Môjmu manželovi ešte aj zle prečítala, povedala mu úplne hrozné výsledky. 
Ja som mu potom volala, nakričala som naňho do telefónu, lebo som mala pocit, že sa na mňa vykašľal. Ja sa o všetko starám, pripravujem sa, dobre jem, cvičím a on sa nestará a všetko ohrozí. Kvôli hormónom človek ani nerozmýšľa racionálne. 

Manžel rozumel, že z vás kričia hormóny a vlastne to tak ani nemyslíte?

Myslela som to tak. Ale mohla som to povedať inak. On sám bol vyľakaný z toho, že má zrazu zlé výsledky. Nečakal, že so spermiami by mohol byť nejaký problém. Dopredu ho netestovali a žiaden lekár mu jeho spermiogram nevysvetlil, nechali na mne, aby som mu to povedala. Nedali mi ani žiadny papier, len mi oznámili výsledky ústne. To je všetko, vôbec to neriešili. Sedeli sme s Nilayom pred klinikou a ani sme nevedeli, kde hľadať lekára na tieto problémy. Netušili sme, ako sa nazýva odborník na mužskú plodnosť. Museli sme to googliť.

Posledný cyklus sa skončil mimomaternicovým tehotenstvom, pre vás na hranici života a smrti, takmer ste neprežili. Čo bude teraz?

Ešte dáme dva pokusy s dvomi zmrazenými embryami a potom uvidíme. Neviem povedať čo bude, ako zareaguje moje telo. Po druhom pokuse na mňa hormóny zapôsobili tak zle, že som chcela spáchať samovraždu. 

Čo vás od tej myšlienky uchránilo?

Moja intuícia mi hovorila, že toto nie som ja, to sú hormóny. Musela som počkať, vydržať, nič nerobiť, a to ma skutočne zachránilo.
S manželom na sebe pracujeme, obaja sme si prešli vynikajúcim koučingom. Pracujeme na sebe ako pár aj individuálne. Robíme čo môžeme z každého hľadiska, o ktorom vieme. Uvidíme, čo nás čaká.
 

Zdielať článok

Diskusia k článku

Povedzte nám, čo si myslíte.