Tip od nás
„O deťoch:
Vaše deti nie sú vašimi deťmi.
Sú synmi a dcérami túžby života po sebe samom.
Prichádzajú prostredníctvom Vás, ale nikdy nie od Vás,
aj napriek tomu, že sú s Vami, nepatria Vám.
Môžete im dať svoju lásku, avšak nie Vaše myšlienky,
lebo oni majú svoje vlastné myšlienky.
Môžete dať domov ich telám, nie však ich dušiam,
pretože ich duše sídlia v dome zajtrajška,
ktorý vy nemôžete navštíviť ani vo svojich snoch.
Môžete sa snažiť, aby ste boli ako ony,
nesnažte sa prispôsobiť si ich sebe,
pretože život nekráča späť a nezdržuje sa pri včerajšku.“
Chálil Džibrán, Prorokova záhrada
Áno, ako rodičia nesieme mimoriadnu zodpovednosť za svoje deti, ale my nie sme vlastníkmi ich životov, ani ich pocitov. V predchádzajúcom mojom článku Nástup dieťaťa do škôlky je príležitosť ako spoločne rásť, som sa pokúsila zamerať pozornosť hlavne na rodiča, jeho vlastný prežitok, jeho úzkosti a obavy, ktoré má spojené s touto udalosťou.
Teraz by som rada venovala pozornosť tomu, ako sa asi môže cítiť dieťa, ktoré prvýkrát prichádza do škôlky. A ako mu pri tom môže byť rodič tým najlepším sprievodcom.
Magické vnímanie sveta
Detský svet a myslenie je veľmi odlišné od toho nášho, dospelého, nazerania na realitu. Dieťa v období troch až štyroch rokov prechádza štádiom tzv. predpojmového a symbolického myslenia. Takéto myslenie je viazané na realitu, ktorá práve prebieha a na činnosti, ktoré dieťa práve vykonáva.
Zdroj: freepik.com
Čiže žije naplno v prítomnom okamihu. Dokáže sa rozprávať o práve prebiehajúcich dejoch, prežívať cez zmysly, najviac cez zrakové vnímanie. Všetko, čo sa okolo dieťaťa odohráva a deje, chápe iba vo vzťahu k prítomnosti. Jeho myslenie je „magické“.
Dieťa v tomto veku ešte nevie zreteľne odlíšiť svoje myslenie od reality a svoje „ja“ od vonkajšieho sveta. Začína iba chápať súvislosti, zákonitosti a kauzalitu sveta, ale nedokáže tieto zákony a súvislosti ponímať v celej ich komplexnosti.
Svet je ešte stále príliš komplikovaný, nejasný a neistý. Ohrozujúci vo svojej nečitateľnosti. Tu mu jeho magické myslenie prichádza často na pomoc. To, na čo chýba logika, sa dá poňať cez fantáziu a rituály.
Zdroj: freepik.com
Ak sa dieťa cíti príliš samé a vydané „napospas“, môže pomôcť iba nejaká zázračná bytosť, zviera, predmet, niečo, čo vo svojej moci presahuje ohrozujúcu realitu.
Tip od nás
Svet je síce komplikovaný a záhadný, ale zároveň aj čarovný.
Fantazijné predstavy dieťaťu pomáhajú lepšie pochopiť to, čo sa mu (alebo s ním) deje v reálnom svete a vyrovnať sa so skutočnosťou, ktorá pre neho môže byť nezrozumiteľná a frustrujúca. Dieťa je malé a veľa vecí vo svojom živote ešte nemôže a nedokáže ovplyvniť. Fantázia mu ale dáva pocit sily a schopnosť vyrovnať sa s realitou, ktorú nemôže zmeniť. Prostredníctvom nej ju môže spracovať a prijať.
Ak chce byť rodič dieťaťu dobrým sprievodcom na jeho výpravnej ceste do veľkého sveta, tak by mal brať ohľad nielen na spôsob myslenia dieťaťa tohto veku, ale mal by si ho brať aj na pomoc.
Sprevádzať a nechať sa viesť
Nielen si kľaknúť, keď sa s dieťaťom rozpráva a pozerať mu do očí, ale aj vnímať svet jeho očami. Očami, v ktorých je síce strach z neznáma, ale i túžba to všetko spoznať a porozumieť tomu, obsiahnuť ten farebný a čarovný svet plný kúziel. A ako správny sprievodca sa nechať aj viesť a nehľadať riešenia za dieťa.
Ako to má ale rodič realizovať? Ako pripravovať dieťa na škôlku s prihliadnutím na už spomenuté vývinové zákonitosti? Dôležitá je najmä spoločná príprava, ktorá by ale nemala byť až tak o slovách a sľuboch, lebo tie môžu byť nakoniec nerealistické a prehnané.
Škôlka určite nie je iba jednoduchá a zábavná. Nakoniec, ako nič nové. Práve to nové a neznáme je pre dieťa v tomto veku ťažšie zvládnuteľné. Ako to ale spraviť známejším s prihliadnutím na to, že dieťa prežíva realitu tu a teraz? Ako si môže škôlku dopredu predstaviť a zhmotniť?
Určite je dobré s dieťaťom nejakú škôlku navštíviť, chodiť sa s ním pozerať ako sa deti hrajú. Spoločne sa hrať rolové hry o škôlke a veľa čítať rozprávky. Napríklad na štýl knihy Máme v škôlke prasiatko. Sú v nej krásne ilustrácie a obrázky, ktoré presne načrtnú denný režim v škôlke.
Takýto denný režim si môže rodič s dieťaťom nakresliť, čo sa kedy bude diať, čo za čím v škôlke nasleduje a činnosťami ohraničiť kedy pre dieťa rodič príde. Rodič sa môže s dieťaťom porozprávať o tom, ako to bolo, keď on sám začal chodiť do škôlky, aké mal vtedy pocity, ako sa mu to všetko podarilo zvládnuť (samozrejme ak neboli vyslovene zlé) a aj ukázať fotky seba z tohto obdobia.
Zdroj: freepik.com
Deti si veľmi rady prezerajú fotky rodičov z detstva a rady počúvajú aj ich príbehy. Tie sú im najkrajším prísľubom, že je realita zvládnuteľná. Dôležité je najmä nebáť sa ísť s dieťaťom vo fantázii do jeho najtajnejších túžob. Čo sa týka škôlky, asi najväčšou túžbou dieťaťa je, aby tam bol rodič prítomný s ním.
V realite, žiaľ, táto túžba nie je často splniteľná ani v čase adaptácie. Ale dá sa k tejto túžbe priblížiť rozhovorom o nej, napr. cez už spomínaný príbeh prasiatka, ktoré sa chcelo dostať do škôlky a hrať sa spolu s deťmi. Mení to uhol pohľadu dieťaťa. Nie každý má do škôlky prístup, je to výsada určená deťom, kde ani zvieratá, ani rodičia nemajú vstup voľný.
Spoločné fantazírovanie
Rodič môže pri knihe začať s dieťaťom fantazírovať, čo by v škôlke asi robil, keby tam bol s ním. Čo by dieťa chcelo, aby robil, ako by sa asi spolu mohli hrať, rodič môže vyjadriť ľútosť, že to nejde. Dieťaťa sa môže dopodrobna pýtať na hračky v škôlke, na postieľky, umývadielka, na všetko, čo nemôže vidieť. Spoločne s dieťaťom hravo a humorne fantazírovať, čo by tam ten veľký „neohrabaný“ rodič asi robil.
Tip od nás
Dopriať dieťaťu výnimočný pocit z toho, že existuje niečo, čo je naozaj určené výsostne iba jemu. Zároveň mu umožniť si aspoň na úrovni fantázie spracovať svoju túžbu po rodičovskej blízkosti.
Deti už v tomto veku vedia veľmi dobre odlíšiť, čo je možné naozaj a čo je súčasťou ich predstavy. Takéto predstavy im ale pomáhajú realitu spracovať a prijať takú, aká je. A ešte akoby s rodičovským pritakaním.
Pre deti sú v škôlke dôležité rôzne detaily, ktoré rodič nemusí svojim dospelým okom postrehnúť. Napríklad akú má skrinku na oblečenie, aký obrázok má na nej nakreslený (ozaj – pamätáte si na ten svoj z detských čias?), kde si dáva uteráčik, že je tam všetko v jeho veľkosti od postieľky až po umývadielko.
Zdroj: freepik.com
Sú to veci, ktoré deťom dávajú pocit istoty a bezpečia v neprítomnosti rodiča. Rovnako, ako pravidelnosť v dennom režime. O veciach, ktoré dieťa uistia v neznámom prostredí, je vhodné dopodrobna hovoriť, opakovať a pripomínať. Rituály deťom pomáhajú. Vedieť, čo za čím nasleduje, dáva poriadok do života, pevnú pôdu pod nohami, je to niečo, čo drží a o čo sa dá oprieť. Dá sa na to spoľahnúť. Je to tak vždy – napr. ráno je hra, desiata, hry vonku, obed, spánok, potom príde mama.
Preto deti potrebujú niekoľko denných časových istôt. Najmä zo začiatku, teda aspoň polroka, je dôležité naozaj dodržiavať stereotypy a rituály. Nielen v škôlke, ale viac na ne dbať aj v domácom prostredí.
Snažiť sa minimalizovať iné zásadné zmeny v živote dieťaťa. Ideálne je, ak mama nemusí ísť hneď do práce a neocitá sa ani ona sama vo veľkom zhone a napätí. Často je práve toto jedna zo základných príčin zlej adaptácie dieťaťa. Ranný zhon, nervozita, únava, naraz iný a veľké nároky na dieťa. Vytvárajú v ňom pocit, že je odmietané a zvyšujú jeho zneistenie. Odchod rodiča zo škôlky môže dieťa následne vnímať ako opustenie.
Užitočné rituály
Dobre zvládnuť ráno a ranné rituály v atmosfére prijatia a lásky je kľúčovým momentom k zvládnutiu rozlúčenia sa v škôlke ako pre dieťa, tak aj pre rodiča. To neznamená, že pri odchode rodiča nemôže dieťa plakať. Naozaj nechce, aby rodič odišiel. Nechce to žiadne dieťa, ktoré má vytvorenú zdravú vzťahovú väzbu k rodičom.
Zdravá vzťahová väzba je živnou pôdou, ktorá mu už v tomto veku dokáže byť vnútornou oporou pri vyrovnávaní sa so vzniknutou situáciou. Spoločný smútok pri lúčení netreba predlžovať, pretože dieťaťu nedáva príležitosť prijať danú situáciu a predlžuje to stav jeho frustrácie.
Čím dlhšie je rodič prítomný pri lúčení, tým viac sa paradoxne predlžuje moment odmietnutia. Čiže rodič odmieta splniť dieťaťu to, že s ním ostane a dieťa o to tým nástojčivejšie usiluje. Čím dlhšie bojuje, tým je frustrovanejšie a emočne vyčerpanejšie a je ťažšie ho upokojiť po odchode rodiča.
Úlohou rodiča nie je robiť to, čo deti chcú, ale to, čo je pre ne prínosné. Nové úlohy, pocit záťaže a frustrácie vedú k vývoju, prinášajú nové kvality do života, dieťa sa stáva psychicky odolnejšie. Škôlka so sebou prináša pre dieťa novú výzvu – naučiť sa schopnosti odpútať sa na určitý čas od rodiča. Sledovať a učiť sa sociálnym vzťahom v skupine rovesníkov bez účasti rodiča. Zážitok vlastného sa začína tvoriť vlastnou aktivitou a vlastnými rozhodnutiami, na ktoré je dieťa v škôlke odkázané častejšie.
Zdroj: freepik.com
Samozrejme, je s tým spojených veľa náročných emócií, s ktorými mu môže rodič pomáhať. A ak má byť tým sprievodcom, tak si môže zobrať na pomoc práve magické myslenie dieťaťa. Potom môže dieťa s rodičom napríklad vymýšľať, čo by mu mohlo najlepšie pomôcť zvládať odlúčenie a vzniknuté frustrácie.
Spoločne môžu vyrobiť ochranný amulet, alebo rámik na fotografiu, kde si dieťa vloží fotku rodičov. Na pomoc si môže dieťa zobrať do skrinky svojho obľúbeného hrdinu.
V tejto súvislosti si spomínam na príbeh chlapca, ktorý nechcel v škôlke rozprávať. Keď sme hľadali spôsob, čo by mu vedelo dodať odvahu, aby prehovoril, tak sám prišiel s nápadom, že by to mohol byť spiderman, ktorý sa ničoho nebojí. Následne si zobral do škôlky figúrku spidermana, a ak sa od neho niečo chcelo, tak vždy spiderman prehovoril za neho.
Vďaka tomuto hrdinovi sa mu podarilo prekonať počiatočnú úzkosť a postupne sa osmelil hovoriť aj sám. Na tomto konkrétnom príklade vidno, ako dokáže magické myslenie dieťaťu napomáhať zvládať aj emočne zaťažujúce situácie.
Nástup dieťaťa do škôlky je teda naozaj ťažká skúška. Ak sa ju dieťaťu podarí zvládnuť, ak sa rodič stane dieťaťu dobrým sprievodcom v tejto náročnej životnej etape, tak to bude pre dieťa silná pozitívna skúsenosť na jeho ceste k osamostatňovaniu sa a objavovaniu sveta.
Autorka: Mgr. Katarína Šurdová
Liečebná pedagogička, psychoterapeutka pracujúca v súkromnej poradenskej praxi a mama päťročného Krištofka. Rada sprevádza ženy na ich objavnej ceste k sebe a materstvu.
